Otázkou je, že prečo robíme veci, ktoré nám nič nedáva.

Jeden z prístupov k tomu je, že treba minimalizovať tieto veci, a nič nerobiť, čo nám nič neprináša, len nám žere čas a energiu.

Ja som predpokladal, že keď som ľudom milý, pomôžem im, tak aj oni budú správať ku mne takto, a o kolko je môj život ťažší s tým, že robím pre iných, o tolko bude lahší môj život od toho, čo mi iný pomôžu. A keby som to nedostal naspať z toho istého smeru, tak asi dostanem pomoc z ineho smeru. A zas nie je problém niečo urobiť naviše, aj keď sa to nevráti.

Naivná predstava. Dostatočne velké percento ľudí funguje na princípe, že využi externe zdroje – iných aby svoje veci dotiahol s co najmenšou stratou svojej energie, a potom sa mu nechce pomoct druhemu, nehlada moznost toho, ze by pomohol, alebo niekedy tie situacie aj obchadza.

Pravdou je, že sú ľudia, ktorý robia tak vela vecí pre iných, že už nemaju čas sám na seba, a za chvílku sa ocitnú v situácií, že v okolí majú prevážne ludí z horeuvedenej kategórií. Na tomto mieste by si mali naucit, ze v tomto svete nemozu byt takí dobrí, a museli by naučit povedať nie. Bohužial sila zviku – pomôcť tomu, kto pýta – ich nepúšta. Horsie je to, ked je trosku workoholik, lebo potom keby aj mal volny cas, aj tak by s tim nevedel co robit, a by ho to len znervoznoval.  Tito ludia sa v prevaznej vatsine mozu spolahnut len sam na seba. (Pri ktorych by si chcel povedat, ze to nie je pravda, tí do tejto situácií asi nedostali).